Zlomky keramiky, ktoré určil ako slovanské, našiel už v roku 1931 pri prieskume na hradisku v Zemplíne Štefan Janšák. Takto sa mu podarilo hmotnými pamiatkami potvrdiť, že zemplínske hradisko v 8. a 9. storočí, tak aj ako celé okolie, obývali Slovania. Ing. Štefana Janšáka, jedného z priekopníkov modernej slovenskej archeológie, 27. júla 1931 do Zemplína, priviedol vedecký záujem o málo známu oblasť. Avšak to, že sa nachádza na mieste zvlášť dôležitom z hľadiska poznania pravekých a včasných dejín východnej časti Karpatskej doliny si uvedomil okamžite. Výsledky svojich ciest spracoval v knihe Praveké sídliská s obsidiánovou industriou (Bratislava 1935), ktorá je jednou z prvých slovenských archeologických publikácií, zverejnil okrem iného aj materiál z prieskumu v Zemplíne. V knihe esseyi Lovci hlinených perál popisuje Zemplín a jeho okolie. Silueta hradiska s dvoma kostolmi – gréckokatolíckym a kalvínskym – je akoby symbolom toho, že aj svätyne dvoch cirkví môžu rovnocenne stáť v tom istom areáli ako dôkaz vzájomnej tolerancie. Za „baňu historických starožitností“ označili zemplínsky kopec v dejinách zemplínskej župy vydaných roku 1906. Štefan Janšák však bol prvým, ktorý v tejto bani začal odborne ťažiť.
Ede Reiszing v dejinách Zemplínskej župy vydaných začiatkom 20. storočia napísal, okrem iného, že samotná župa dostala meno od zemplínskeho zemného hradu. Názov Zemplín odvádza zo slovanského slova zem, zemlja a vidí v tom znak toho, že tu bývali Slovania obrábajúci zem. Zaoberal sa aj otázkou stavby hradiska. Podľa neho Slovania poznali stavbu valov, ohradzovali nimi vyvýšené miesta, aby chránili seba i svoje stáda. Pri výskume valu sa ukázalo, že Slovania využili starú kelto-dácku konštrukciu, ktorú upravili a zvýšili. Posledné úpravy obranného systému sa uskutočnili v stredoveku, kedy tu stavali župný hrad.
Zlomky keramiky dokazujúce kontinuitu Slovanov sa nachádzajú na rôznych miestach v intraviláne i bezprostrednom okolí Zemplína. Okrem obydlia z Kertalje o tom dokazuje aj hrob z 8.-9. storočia – doba veľkomoravská – nájdený na mohylníku z doby rímskej na Szélmalomdombe. Je isté, že v tom čase v Zemplíne žil väčší počet ľudí, teda musel existovať aj rozsiahlejší cintorín. Neskôr, keď už každá osada mala svoj kostol, vznikali tzv. prikostolné cintoríny. Ten podľa doterajších výskumov, zdá sa, bol v Zemplíne na hradisku. K poslednej úprave valu došlo pravdepodobne na prelome 11. a 12. storočia, kedy sa hradisko začalo prestavovať na hrad. Postavili kamennú administratívnu budovu a asi aj kostol menších rozmerov. O existencii murovaného hradu sa zachovala najstaršia písomná zmienka z roku 1214, kedy tu sídlil „comes curialis de Zemlu“, t.j. zástupca župana. V tom čase župan sídlil v hrade Patak v Sárospataku. V 12. a na začiatku 13. storočia bol zemplínsky hrad iba jedným z provinciálnych hradov. Rezidenciou kráľovskej župy sa stal uprostred 13. storočia. Vtedy sa ukázala potreba umiestniť župné sídlo uprostred jej územia a tak padla voľba na Zemplín. V 13. storočí bol zemplínsky hrad už aj sídlom cirkevnej organizácie – najskôr archidiakonátu, súdiac podľa listiny z roku 1313, kedy sa spomína archidiakon Peter zo Zemplína.
Osada v podhradí sa stala čoskoro trhovým centrom. Už v 13. storočí mala právo vyberať mýto. Samotná obec postupne získala ráz zemepánskeho mestečka. Od roku 1299 do 1666 a po krátkej prestávke zapríčinenej opravou župnej budovy znovu do roku 1754 sa tu konali župné snemy. Neskôr uprostred obce postavili pre tento účel väčšiu budovu. Tá po viacerých stavebných úpravách stojí dodnes. V súčasnosti využívaná ako sýpka. Funkcia hradu a župného sídla postupne upadala. V 17. storočí hrad vypálili, viac ho už neobnovovali. Upravovali iba dnešný kalvínsky kostol. Zemplínsky hrad za svojej existencie vystriedal celý rad majiteľov. Pôvodne patril kráľovi, neskôr jagerskému biskupstvu, potom Micsbánovcom, Drugethovcom (tí získali pre Zemplín trhové právo), Perényiovcom. Neskôr sa tu vymenili mnohí majitelia, najvýznamnejší z nich boli Csákyovci, Dernáthovci, Almássyovci, Kazinczyovci. Poslednými držiteľmi bývalého hradu sa stala rodina Andrássyovcov.
Od konca 17. storočia Zemplín stále upadal. Hrad bol zničený a podhradie už nevedelo konkurovať mestám vznikajúcim v okolí. Ku skaze prispel aj požiar, ktorý roku 1803 postihol celú obec. Zo zašlej slávy Zemplína sa zachovali iba výročné trhy. Cesta vedúca do kedysi slávneho župného sídla končila pod hradom. Izolovanosti prispelo aj to, že hlavnú cestu a železničnú trať postavili na ľavom brehu Bodrogu. Takto Zemplínčanom z pravého brehu sa stali prístupné iba kompou, alebo veľkou obkľukou cez Ladmovce a Stredu nad Bodrogom. V Zemplíne začalo ubúdať obyvateľstvo. Kým roku 1869 tu žilo 847 ľudí, v roku 1948 už iba 695 a v roku 1970 len 520. Mládež odchádza za prácou.
Nová komunikácia postavená v 80. rokoch spojila Zemplín s Cejkovom a tak otvorila cestu na sever. Snáď po nej značne prúdiť sem nový život.
Do Zemplína prichádzajú ako do východoslovenskej Mekky archeológov odborníci na rôzne obdobia praveku a včasnej doby dejinnej. Takto sa postupne Zemplín stal jednou z najfrekventovanejších lokalít v odbornej literatúre a aspoň medzi archeológmi sa mu navrátila sláva, ktorá ho kedysi venčila.
(z knihy: ZEMPLÍN obec s bohatou minulosťou od Márie Lamiovej)
Magyar
English contact
